Keď som mal šestnásť, moja prvá brigáda bola v TV Markíza. A nie, nebol som pred kamerou, ani som nenosil káble. Moja úloha bola… rátať hlasy do jednej ankety. Celé dni som ťukal čísla do excelu a cítil sa ako súčasť veľkého televízneho sveta. A možno som aj bol — len z tej najtichšej miestnosti, niekde vzadu, kam sa kamery nikdy nedostali…
Vtedy by mi ani vo sne nenapadlo, že o pár rokov budem v tej istej budove sedieť ako hosť v Teleráne. Že ma budú líčiť, kameramani budú počítať „tri, dva, jedna…“ a ja budem rozprávať o cestovaní po Slovensku, o veciach, ktoré ma naozaj bavia a dávajú mi zmysel.
A teraz? Bol som tam už desaťkrát.
Desať rán, keď som si nastavil budík na úplne neľudskú hodinu, pretože kto vstáva o piatej dobrovoľne, však? Desať rozhovorov, ktoré by môjmu šestnásťročnému ja pripadali ako sci-fi.
A zakaždým, keď vkročím do tej budovy, si spomeniem na toho mladého chalana, ktorý sedel v kancelárii, klikal hlasy a sníval o tom, že raz možno aj on niečo dokáže.
Život má zmysel, keď ideš krok za krokom. Nie vždy vieš, kam ťa to dovedie. Niekedy len rátaš hlasy a ani netušíš, že si práve na začiatku svojej cesty. Pretože sny sa neplnia naraz – plnia sa potichu, pomaly, a často vtedy, keď to ani nečakáš.
